Súčasný text jedného z najrešpektovanejších osobností ruskej drámy, výnimočného i rozporuplného Ivana Vyrypajeva Opití spája niekoľko osudov v jeden večer. Obyčajní ľudia, opantaní chvíľou slobody a pravdy, prežívajú v alkoholickom opojení momenty, ktoré posúvajú hranice, menia ich životy a vytvárajú množstvo komických, no mrazivo úprimných situácií. Na dne pohárika sa ukrýva tá najzákladnejšia túžba. Túžba po láske, pravde, po niečom ozajstnom a intenzívnom. Hra Opití je jedinečným a odvážnym pokusom pozrieť sa na človeka v momente, keď sa cíti zraniteľne a božsky zároveň. V momente opojenia ducha a oslobodenia mysle – pretože stúpajúce množstvo vypitého alkoholu robí z obyčajných ľudí prorokov, schopných vidieť pravdu a aspoň nachvíľu sa dotknúť skutočnosti.

Vyrypajevova hra zaujme nielen svojím názvom a odvahou napísať text, v ktorom sú všetky postavy počas celej hry v značnom alkoholickom opojení. Odvážne sú najmä samotné názory, ktorých sú Vyrypajevovi opití hrdinovia nositeľmi. Vyrypajev sa pohráva s myšlienkou, že Boh sa prihovára k svetu cez tých, ktorí sú opití. Režisér Eduard Kudláč o mimoriadnosti Vyrypajevovho textu uviedol: „Celý čas sú postavy prechádzajúce príbehom opití, nie sú to však postavy závislé na alkohole. Sú to ľudia, ktorým autor potreboval rozviazať ústa. Vzťahy a kontexty týchto ľudí sa alkoholom rozplynuli do hmly. To znamená, že títo ľudia nie sú ukotvení ani vo vzťahoch, ani v nejakom priestore, ani v nejakých dôsledkoch svojich činov. Nachádzame sa v stave absolútnej prítomnosti, a tým pádom aj v stave absolútnej artikulácie tých najvnútornejších problémov, ktoré s nimi idú. Vyrypajev použil metaforu, že Boh rozpráva ústami opitých, že vlastne v stave absolútnej opitosti človek stráca nielen zábrany, ale aj svoj existenciálny kontext. To znamená zodpovednosť voči svojim činom, zodpovednosť voči tomu, čo poviem. A to je podľa mňa nesmierne zaujímavé, pretože sa dostávame do dialógov, ktoré priamo riešia problém. Nezaoberajú sa dôsledkami alebo kontextom tých problémov.“

IVAN VYRYPAJEV (1974) Ruský dramatik, divadelný a filmový režisér, herec a scenárista. V súčasnosti jedna z najrešpektovanejších osobností ruskej drámy, neúnavný hľadač pravdivej divadelnej výpovede. Originalita, odvaha a nesporný talent, netradičné, inteligentné myslenie etablovali Vyrypajeva v medzinárodnom meradle. Ivan Vyrypajev je veľmi komplexný divadelník. Dokáže sa pohybovať v rozmedzí herec-performer-režisér-autor alebo všetko dokopy. Dôkazom takéhoto multiprístupu k tvorbe bol napríklad jeho kultový text Kyslík, ktorý neskôr úspešne previedol aj na filmové plátno. Vyrypajevov autorský hlas je kritický, nekonformný a nevyhýba sa experimentom. Pre Vyrypajeva nie je podstatný prenos informácií, ale atmosféry. Dôležité je to, čo sa deje v netušených, často neartikulovateľných emóciách medzi javiskom a hľadiskom. Jeho texty sú otvorenou platformou a zasiahnu diváka provokatívnym, mrazivo úprimným posolstvom. Sám autor je na neustálej duchovnej ceste. V mnohých svojich textoch sa snaží pochopiť, čo alebo kto je Boh, ako veľmi od neho odvodzujeme svoje bytie a v neposlednom rade, akého Boha potrebujeme dnes. Sám Vyrypajev má blízko k rôznym náboženským filozofiám, orientuje sa v nich a sú mu inšpiráciou. Dômyselne a dôvtipne ukryté biblické citácie a paralely reprodukuje s nadhľadom vlastným modernému človeku. Podnecuje tým živý záujem o veci, ktoré nás presahujú. Bez pátosu a historického zaťaženia. Vyrypajevove témy sú večné. Život a smrť, láska a nenávisť, viera a absolútna skepsa vedľa seba existujú, osvetľujú jedna druhú. Jeho texty pôsobia ako generačná, drsná výpoveď ľudí dezorientovaných v mnohých ideológiách, vo svete samotárov a bludárov. Na úspech Kyslíka nadviazal ďalšími zásadnými textami, Júl, Eufória, Ilúzie, Genesis č.2. Text Opití zažíva na javisku Mestského divadla Žilina slovenskú premiéru.