facebook Newsletter Kontakt
<>   HRÁME   19/05   Triky, fet a makači   19.00   VSTUPENKY

Sám sebe sám

Sám sebe sám

TEXT    Michaela Zakuťanská   RÉŽIA    Jiří Pokorný

Nie sú žiadne termíny pre toto podujatie!

Stret generácií môže byť medzigeneračným dialógom, ale aj tvrdým stretom odlišných pohľadov na život a hodnoty. Snahou nadviazať organické vzťahy vo virtuálnej realite. Túžbou po ľudskom teple. Ľahostajnosť voči realite a únik z nej už nie je viac únikom do vlastnej samoty a prírody, ale únikom do technosféry.

Dej sa odohráva v blízkej budúcnosti v roku 2030 vo viacgeneračnej rodine. Matka Gala pracuje ako správkyňa online účtov mŕtvych ľudí a túži sa stať celebritnou ceremoniárkou posmrtného života. Z otca Krištofa, ktorý riadi bezpilotné autá, sa stáva navádzač vojenských dronov. Komunikácia s deťmi viazne a odohráva sa viac vo virtuálnej rovine. Pohladenie matky je pohladenie račím klepetom, ktoré z jej ruky vzniklo organickým spojením s mobilom, ktorý má neustále v ruke. Stará babička Alma, o ktorú sa stará ukrajinská opatrovateľka Anastázia, už nemá viac autoritu a sediac v kúte poodhaľuje tajomstvo života svojej vnučke Amálke. Život, nielen vlastný, nie je cestou, ale prostriedkom k naplneniu egoistických túžob a predstáv o instantnom instagramovom obraze o rodine. Ostatní sú tu pre nás, len aby každý mohol byť viac sám pre seba a každý je vo svojom bytí sám.

Text na telo súboru napísala jedna z najmladšej generácie slovenských dramatikov a dramatičiek, spoluzakladateľka nezávislého Prešovského národného divadla, Michaela Zakuťanská. Uvedieme ho v réžii českého dramatika a režiséra Jiřího Pokorného, ktorého dramatické texty aj inscenácie sú označované za prvú vlnu coolness v Čechách.


Michaela Zakuťanská (*1987)
Je považovaná za autorku s originálnym štýlom a nekompromisným, no humorne ladeným pohľadom na súčasný svet v spoločenských súvislostiach. Spoluzakladateľka Prešovského národného divadla (PND, 2013) sa v súčasnosti venuje najmä divadelnej, seriálovej a rozhlasovej dramatickej tvorbe. Živelnosť prešovskej nátury, bytostný intelektuálny punk a súčasný jazyk (živý i dramatický) vytvára z jej textov originálne generačné výpovede. Do slovenského literárneho priestoru vstúpila básňami a kratšími prózami uverejňovanými na internetových autorských a tvorivých fórach. Počas vysokoškolských štúdií (dramaturgia na Vysokej škole múzických  umení v Bratislave) sa prihlásila do súťaže DRÁMA 2007. Jej hra Havaj získala druhé miesto a v roku 2011  ju inscenovalo Divadlo Alexandra Duchnoviča v Prešove. Ďalšími hrami uvedenými na slovenských javiskách  boli Mňa kedy’s (2010, Štúdio 12 Bratislava), Salto Mor tale (Kombat) (2011, Štúdio 12 Bratislava a 2012, VAT  Teater Tallinn, spoluautorka – Kristiina Jalasto) – obe hry pre mládež a Jánošík 00 7 (2012, Mestské divadlo  Žilina). V roku 2013 spoluzakladala Prešovské národné divadlo (PND). Ako  dvorná dramatička vytvorila pre PND šesť hier – Single  radicals (2013), Kindervajco (2015), Good place to die (2015), Deň, keď zomrel Gott (2017), Cesta hrdinov (2018) a Jahodové polia (2019). Hra Single radicals bola uvedená v zahraničných divadlách – Váci Duna kanyar Színház, Maďarsko (2015) a Teatr im. Stefana Jaracza Olsztyn, Poľsko (2016). Je autorkou textu pre multižánrovú inscenáciu Brave new life (Tabačka Košice - Cooltour Ostrava, 2020) a niekoľkých dramatizácií slovenskej i svetovej literárnej klasiky. Autorsky spolupracuje so Slovenským rozhlasom RTVS (rozhlasové  hry, minidrámy, adaptácie divadelných hier, dramatizácie klasických diel) a Mall.tv (seriál Kavej). Pôsobí ako lektorka dielní tvorivého písania pre mládež v rámci projektu Divadelného ústavu Dramaticky mladí.

Inscenáciu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Inscenácia obsahuje expresívne výrazy a je vhodná pre divákov od 18 rokov.

Dĺžka predstavenia:90 minút bez prestávky

Premiéra: 04. 12. 2020


OSOBY A OBSADENIE

Gala:Ela Lehotská
Krištof:Boris Zachar
Amálka:Kristína Sihelská
Max:Dominik Suchoň
Alma:Tajna Peršić
Anastázia:Ada Juhásová
Lívia:Barbora Švidraňová
Koža:Dávid Uzsák
JUDr. Čáp:Michal Vidan

REALIZAČNÝ TÍM

Autorka:Michaela Zakuťanská
Dramaturgia:Martin Gazdík
Scéna:Petr Novák
Kostýmy:Jana Hauskrechtová
Hudba:Michal Novinski
Réžia:Jiří Pokorný

VIZUÁL



FOTOGALÉRIA


Sám sebe sámSám sebe sámSám sebe sámSám sebe sámSám sebe sámSám sebe sámSám sebe sámSám sebe sámSám sebe sámSám sebe sámSám sebe sám

PARTNERI


Fond na podporu umenia

ROZHOVORY


Vyhodila som smartphone, lebo chcel o mne veľa vedieť
Michaela Zakuťanská o texte Sám sebe sám

Akým spôsobom píšeš? Čo stálo na začiatku písania textu Sám sebe sám - téma, individuálne charaktery, konkrétna situácia, nezodpovedaná otázka...?
Na začiatku písania Sám sebe sám som chcela napísať hru, ktorú by režisér, ktorého som dovtedy nepoznala a umelecký súbor divadla, so svojou dynamikou a dramaturgiou s chuťou naštudovali. Tiež chcem hovoriť o témach zo súčasnosti, ktoré budú rezonovať v divákovi ešte večer v posteli a vzbudia v ňom znepokojivé otázky. Tak možno trochu starosvetsky sme si s režisérom Jirkom Pokorným začali písať listy, v ktorých sme si navzájom definovali, čo nás na divadle baví, aké témy nás zaujímajú a trápia, ako vnímame dobrý dramatický text. Po jednom z týchto listov prišiel moment, keď do seba všetko zapadlo a vedela som, ako bude vyzerať hra Sám sebe sám.

Začali ste si s režisérom Jirkom Pokorným písať listy? Viem, že nie si na sociálnych sieťach, myslíš tým "naozajstné" listy nie mejly?
Áno, naozajstné listy. Nechcela som si k téme hry s Jirkom telefonovať, pretože som sa chcela k myšlienkam vracať, viackrát si ich prečítať a nedezinterpetovať myšlienky z toho, ako si ich pamätám z telefonátu. Písanie mailov je rýchle, často nedomyslené, vyrušované inými otvorenými oknami v počítači, zatiaľ kým človek píše rukou, dlhšie uvažuje nad tým, ako svoje myšlienky poskladá do viet.

Ako by si pomenovala ústrednú témy hry Sám sebe sám?
Ako hľadanie súčasného človeka. Človeka, ktorý túži nájsť svoje miesto v rodine, vo svete ľudí, v pracovnom živote, strhávaný ambíciami zabúda na prapodstatu vzťahov a ľudského bytia, zabúda na rozhovor, ozajstný vzájomný kontakt a miesto hlbokých vzťahov voči druhým, aj voči sebe samému, tvorí vzťahy instantné. Je to hra o nástrahách prepadnutia digitálnej komunikácii, medzigeneračnom neporozumení či neochote vidieť, počuť a počúvať.

Žijeme dobu zvláštneho voyerizmu, väčšina z nás je pravidelne online a ostatným zverejňujeme fotografie a videá zo svojho súkromia.  Samozrejme, život, ktorý zverejňujeme je oveľa krajší než ten, ktorý skutočne žijeme. Ty sama nie si na sociálnych sieťach, prečo si sa rozhodla žiť "analógovým" spôsobom?
Ja som bola jedna z prvých, ktorá sociálne siete mala. Profil som si založila ešte na vysokej škole, keď som cestovala po fórach pre dramatikov a chceli sme ostať v kontakte. Čudovala som sa vtedy, vždy keď si ma chcel za priateľa pridať niekto, kto chodil na základnej škole do vedľajšej triedy a zvažovala som, či je ten človek môj priateľ. Postupom času, ako sa Facebook menil a menili sa jeho pravidlá užívania, ktoré som aj poctivo čítala. Žiadal si určovanie polohy GPS, s niekým sa stretnete na ulici a večer vám ho núka ako priateľa, alebo sa vám začne objavovať reklama na produkt, ktorý niekto spomenie v rozhovore. Najmä mu dávate autorské práva na každú fotku, ktorú tam zverejníte, tak sa človek začne zamýšľať nad tým, prečo by s tým všetkým mal súhlasiť a či sa to nedá aj inak. Facebook sa začal meniť na množstvo reklamy, politickej tlačenky pred voľbami, ktoré tam moji "priatelia" každý deň neustále zdieľali. Postupne som bola z Facebooku unavenejšia a unavenejšia, vnútorne rozbitá, písali mi rôzni ľudia, aj pracovne na Messenger. Obracali sa na mňa s hocijakou blbosťou. Každý chcel odpoveď hneď. Odvádzalo to moju pozornosť a potrebovala som uzavrieť tento komunikačný kanál. Tiež ma unavovalo, čo ľudia zdieľajú zo svojho súkromia. Život prestal mať tajomstvo a prekvapenie. Nič lepšie ako odísť, som nemohla urobiť. Odpísala som si kontakty na všetkých, ktorí chceli zostať v kontakte, o nič som neprišla. Tí ľudia sa mi ozývajú telefonicky, naživo a ušetrila som si nervy. A za odmenu som začala zažívať pekné situácie, keď som sa z toho, že niekto otehotnel, alebo sa mu narodilo dieťa veľmi potešila, keď som tých ľudí stretla naživo. Oni sami boli prekvapení mojou spontánnou radosťou, keďže si mysleli, že som to už musela vidieť na Facebooku. A o také situácie v živote ľudia prichádzajú a je to škoda. Radosť, smútok, emócie by sme mali zdieľať spoločne, je to iný elektrický výboj a je to najmä vzájomné, hlbšie.  

Máš naozaj pocit, že väčšina vzťahov, ktoré dnes tvoríme, sú instatné? Ako sa to dá zlomiť?
Ľudstvo stále a dookola rieši to isté. Momentálne aj v súvislosti s koronou je tvorba živých medziľudských vzťahov pozastavená a náhradou sú vzťahy virtuálne. Mňa tento koniec kontaktu živých bytostí desí. Nedokážem sa s tým stotožniť. Zlomiť to môže len každý v sebe a táto pasivita za počítačom je pohodlná. Aj ja si čítam blbosti na nete a neurobím veci v záhrade a doma, lebo som lenivejšia a lenivejšia. Je to môj vlastný boj so sebou samou. Šoltésová v próze Moje deti vysvetľuje synovi, ako sa stať dobrým. Vraví mu, že je to veľmi ťažké, ale musí bojovať sám so sebou, musí vytrhať zo seba tú burinu, tie zárodky zla a nechať vo vnútri rásť len to dobré. Ona sama, hoci je dospelá, musí celý život bojovať s tým, aby zostala dobrá. Každý musí začať od seba, musí začať zjednodušovať svoj život, tvoriť poctivé živé vzťahy s partnerom, deťmi, rodinou, priateľmi, trhať tú burinu, lebo inak ho premrhá, nestihne žiť, bude stále prežívať len v blízkej budúcnosti, očakávaní toho, čo bude, čo sa stane, nejaký úspech, niečo super. Tá blízka budúcnosť sa zrazu začala stávať prítomnosťou a to je veľmi nebezpečné. Spoločnosť prestala mať dlhodobú víziu a spoločný cieľ, všetko je zakliate v tej čudnej blízkej budúcnosti, ktorá predbehla prítomnosť. Treba sa zastaviť a pozrieť sa na decko, ako vyzerá, čo robí, rozprávať sa s ním, ísť do lesa, uvedomiť si strom pred oknom, aj toho vtáčika, pozrieť sa mužovi do očí, pohladkať babku, nekupovať jej nové termoponožky, ale naučiť a od nej robiť pirohy, zaspievať jej.

Utiekaš sa do minulosti?  Tá medzigeneračná priepasť je obrovská, akoby sme zažívali posledný kontakt s dobou, keď záležalo na ľudskom dotyku, priamej komunikácii. V tvojej hre tento starý svet predstavuje babička, ktorá si stále spieva. Sama si povedala, že ti je ľúto, že sa z našich životov vytratil spev, ktorý kedysi tvoril podstatnú súčasť každodenného života. Za čím všetkým zo starého sveta Ti je ľúto a je to tiež  témou tejto hry?
Som jedna z poslednej generácie detí, ktoré vyrástli bez mobilu, počítača, internetu. Ešte na výške som chodila písať maily do knižnice alebo internetových kaviarní. Prvý notebook mi doniesol známy zo smetiska z Anglicka a na ňom som len písala, počítač sa volal Janík. Nebola som na internete nonstop. To detstvo na ulici s kamarátmi bolo krásne, doteraz z neho ťažím. Tam sme sa naučili spravodlivosti, kamarátstvu, všetko bolo prežité, vybolené, vyrevané. Smiech a radosť boli ozajstné, my sme mali priestor kreovať naše detské dušičky, my sme boli taká malá pouličná spoločnosť a každý deň sme zažívali neuveriteľné dobrodružstva. Myslím si, že to je norma o ktorú by naše deti nemali prísť. Moja babka už toho nemá veľa pred sebou a veľmi rada ju počúvam. Ona hovorí, koľko stretávania patrilo do života bežnej rodiny, pri práci, pri speve, pri zábave, pri večernom sledovaní televízie u jednej zo sestier, ktorá ako jediná televízor mala. Oni sa stretávali, vedeli čeliť problémom spoločne ako široká rodina, vedeli si pomôcť. Pritom aj na seba ponadávali, aj sa poohovárali, ale ráno každý vstal a išiel stavať spoločne ten dom bratrancovi. Teraz sú rodiny rozbité, starí rodičia dobiehajú mladosť, vnúčatá sú trendový doplnok, nedávajú im čas, ale darčeky. Stretnutia sú niekoľkokrát do roka a tento rok nebolo ani veľkonočné, ani dušičkové a bohvie či bude vianočné. Ja som vďačná za technológie, aj mne to zjednodušuje prácu, ale nemôžu nás ovládať 24 hodín denne. Mne je smiešno zo smart hodiniek a aplikácií sledujúcich človeka 24 hodín denne. Ja som to tiež robila. Dojčila som podľa aplikácie, bicyklovala podľa aplikácie, ale je to blbosť. Vyhodila som smartphone, lebo chcel o mne príliš veľa vedieť. Radšej by som pri sebe mala ženu z rodiny, ktorá mi odovzdá skúsenosti. Ľudia niekedy dodržiavali dohody, keď sme sa mali stretnúť na Trojici o siedmej, tak sme sa tam stretli. Nikto nemal mobil a nepísal, budem meškať, idem tou ulicou, a podobné bludy. Keď niekto meškal viac ako 15 minút, tak sme mu napísali odkaz na stenu, kam sme išli, pokiaľ sme sa nedohodli vopred. Ja sa nechcem utiekať do minulosti, chcem len aby sme na to dobré, čo do minulosti patrilo, nezabúdali.

Ako ovplyvnilo to, o čom píšeš aj to, že si sa stala mamou?
Veľmi. Teraz sa musím ešte viac snažiť, pretože keď chcem dať dieťaťu príklad, sama musím dodržiavať to, o čo ho žiadam. A ja naozaj bojujem sama so sebou, s pohodlnosťou, časom stráveným za počítačom, rozhodnutiami. Nesmiem byť taký egoista, akým som bola a to bolí, ak človek zrazu nemôže stvárať to, čo predtým.

Aká prísna si ako dramatička? Dávaš tvorcom voľné ruky, aby mohli text škrtať a upravovať bez toho, aby to s tebou skonzultovali? Aký máš názor na tieto zásahy do textov súčasných dramatikov a dramatičiek, ktoré sú u nás bežné a väčšina z našich režisérov (zámerne použijem mužský rod) škrtá a upravuje jedna radosť na rozdiel od, napríklad, britských tvorcov, kde prejavujú k autorom a autorkám väčší rešpekt.  
Tým, že som vo svojom divadle uviedla šesť hier, mala som možnosť byť prítomná v procese a mala som v ňom svoje miesto a slovo. Aj na základe toho ma herci akceptovali ako autorku textu a repliky hovorili presne, už to aj brali ako srandu, keď som ich opravovala fakt na slovíčkach. Ja v tých replikách cítim vnútorný rytmus, ktorý je dôležitý. Neznášam, keď niekto povie repliku obsahovo podobne, ale inak, alebo keď tam doimprovizuje ešte niečo o parlamente, aby sa divák zasmial a ja som pod to podpísaná. V tom prípade musí byť na začiatku dohoda, že je tu predpoklad, že v niektorých miestach bude herec slovne improvizovať. V PND to všetci herci rešpektovali a hovorili moje texty s maximálnou presnosťou. Aj škrty a úpravy, dopisovanie boli takmer vždy robené mnou v spolupráci s režisérkami. V kamennom divadle sa to nedá ustrážiť. Bola som už aj veľmi sklamaná na premiére svojej hry, alebo sklamaná, keď som hru videla po rokoch, čo sa z toho stalo. Ono je to podpísané vždy vašim menom. Ja tiež nie som neomylná, ani nemám vždy najlepší nápad v miestnosti, ale na podnet aj ja ako autorka viem ponúkať možnosti a lepšie si rozumiem s tvorcami, ktorý so mnou úpravy diskutujú. Väčšinou si režiséri myslia, že tým slovenským textom treba pomôcť, že nie sú dostatočne pripravené na inscenovanie, jazyk je literárny, situácie nesituačné a podobne. Každá činnosť, aj písanie drámy, vyžaduje prax, je to do veľkej miery remeslo a dramatik bez kontaktu s divadlom potom asi len môže akceptovať škrty. Určite by niektorí dramatici, najmä začínajúci, viac získali, keby pri tom procese boli a svoj text upravovali na podnet režiséra alebo režisérky. Videli by tie rozdiely medzi tým, čo napísali, a tým čo prepísali.

Si veľmi vrastená do prešovského prostredia, kde si sa narodila, kde ste spolu s Julkou Rázusovou založili aj vlastné nezávislé divadlo (PND). Ako veľmi ovplyvňuje tvoje texty geografia miesta, východ Slovenska. Myslíš, že by si písala o iných témach, keby si bývala v Bratislave alebo v Žiline?
Ja píšem o nedostatku. Možno je to z pocitu nedostatku možností z detstva a mladosti, ktoré sa v človeku formujú počas života na periférii niečoho. Bez východu by nebol západ a bez západu východ. Je to duálny systém a mňa baví písať o tom, ako sa navzájom potrebujú. O tom nedostatku a vzájomnom potrebovaní sa budem písať asi ešte dlho, či je to nedostatok lásky, poznania, šancí, kariéry...  V meste by som už bývať nechcela. Ja by som veľmi chcela skončiť ako chatárka na vysokohorskej chate, pásť kozy a čítať si tam niekde na poľane knihy a písať poznámky a po večeroch pri čaji hry, a potom to poslať mailom dole do divadla.


autorka rozhovoru: Zuzana Palenčíková
https://myzilina.sme.sk/c/22544061/michaela-zakutanska-vyhodila-som-smartpohone-lebo-chcel-o-mne-vela-vediet.html