Obyčajný život jednej rodiny na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov minulého storočia počas normalizácie ako expozícia v múzeu. Človek. Kontakt. Konflikt. Z drobných fragmentov domácej reality vzniká obraz sveta, kde „veľké dejiny“ formujú tie najintímnejšie gestá a vojna je vždy na spadnutie. Z archívu normalizácie ožívajú hlasy rodiny, ktorá sa jednoducho snaží prežiť – s tichom, humorom a nádejou, že mier môže existovať aj v nás.

Ústrednou témou inscenácie je vzťah medzi ideológiou a intimitou, medzi „veľkými“ a „malými“ dejinami. Ako sa píšu dejiny? Ako vieme, čo vieme o minulosti? Ako veľké dejiny ovplyvňujú tie malé? Tvoria dejiny veľkí muži či ženy, alebo tisícky drobných, často spontánnych a náhodných rozhodnutí obyčajných ľudí? Ako sa vyberá, interpretuje a zaznamenáva história? Každé uchovávanie je procesom rozhodovania o tom, čo bude zahrnuté a čo bude vynechané. Dejiny sú kurátorským výberom. Podobne ako výstava v múzeu či v galérii. Niektoré udalosti sú zámerne ignorované a vynechané. História je plná sfalšovaných dokumentov, „neexistujúcich“ hrdinov, vymazaných z fotografií. Ak chceme aspoň z časti pochopiť myslenie, jednanie a skúsenosti ľudí z minulosti, musíme byť vernými aj nevernými dedičmi toho, čo sa stalo.