Tri tvorivé tandemy Pavla Viechu, Tomáša Procházku a Anny Šoltýsovej vytvorili počas jedného mesiaca malé kreatívne laboratóriá. Tri rôzne prístupy k téme inakosti. Tri jednoaktovky v jeden večer na jednom javisku. Prečo inakosť naháňa mnohým z nás hrôzu, znechutenie a pocit ohrozenia? Prečo máme tendenciu určovať, ktorá inakosť je v poriadku, a ktorú treba zrovnať s priemerom? Akým spôsobom vieme premýšľať o téme inakosti, s ktorou sa stretávame každý deň?

Anna Šoltýsová pochádza z Michaloviec. Absolvovala divadelnú réžiu pod vedením Matúša Oľhu na Akadémií Umení v Banskej Bystrici a od roku 2018 pôsobí v Spišskom divadle. V Mestskom divadle Žilina sa podieľala na viacerých inscenáciách ako asistentka réžie. Počas projektu Hey! Slováci spolupracovala so študentkou scenáristiky na Filmovej fakulte Ginou Biarincovou a s Danielou Brezániovou, študentkou dramaturgie na Divadelnej fakulte VŠMU. Inšpirovali sa pnutím medzi postojmi tradičnej a netradičnej rodiny. Prichádzajú s príbehom dvoch súrodencov vychovaných v tradičnom prostredí, ktorí budú konfrontovaní s novými postojmi. Ako sa budú meniť ich vzťahy a názory? A vôbec existuje tradičná alebo netradičná rodina? Nie sú to len ostro vymedzujúce nálepky?

Pavol Viecha sa síce narodil v Žiline, ale vyrastal a aj žije v Bratislave. Absolvoval divadelnú réžiu pod vedením prof. Vajdičku na VŠMU a momentálne pokračuje v doktorandskom štúdiu. Počas štúdia sa podieľal na výnimočnom autorskom projekte Faust, ktorý spájal divadelnú a bábkarskú fakultu, alebo spolupracoval s Divadlom Zrakáč (Umelecký projekt nevidiacich, slabozrakých a vidiacich hercov) na inscenácii Ste medzi nami v Modrom salóne SND. Pavol Viecha počas projektu Hey! Slováci spolupracoval s Matejom Feldbauerom, ktorý študoval réžiu na Katedre bábkarskej tvorby VŠMU. Ako dvojica už spolupracovali aj na iných autorských inscenáciách. V tomto projekte sa nesnažili skúmať problém inakosti globálne - prečo nám prekážajú ľudia z iných kultúr. Ale práve naopak. Zaujíma ich, prečo nám prekážajú ľudia z vedľajšej dediny. Ich prvou inšpiráciou bol fenomén bitiek na dedinských zábavách a neznášanlivosť v rámci rôznych dedín z jedného regiónu.

Tomáš Procházka pochádza z Bratislavy, kde aj absolvoval divadelnú réžiu a dramaturgiu v ročníku Ľubomíra Vajdičku a Jána Štrbáka na VŠMU. Debutujúcou scénou bolo preňho Mestské divadlo Žilina a slovenské premiéry textov Jean Luc Lagarcea - Som doma a čakám, že príde dážď a Zimná cesta od Elfriede Jelinek. Naposledy žilinské divadlo uviedlo v jeho réžií dramatizáciu diela Ladislava Mňačka Smrť sa volá Engelchen. Režisér sa tentokrát rozhodol s jeho hereckými kolegami spracovať skutočný príbeh, ktorý veľmi poznačil komunitu LGBTI a týka sa dedičského práva pri partneroch rovnakého pohlavia. Inscenáciu venuje pamiatke svojho dobrého priateľa a zároveň ňou chce prakticky poukázať na to, ako taká základná vec ako registrované partnerstvá môžu ľuďom v jeho komunite uľahčiť život.

MATEJ FELDBAUER A KOL.
CESTA DO STREDU DUŠE
Dramaturgia: Matej Feldbauer
Réžia: Pavol Viecha
Účinkujú: Peter Martinček, Tajna Peršić, Adam Herich

KOLEKTÍV
NA MÔJ OBRAZ
Námet: Gina Biarincová
Dramaturgia: Daniela Brezániová
Réžia: Anna Šoltýsová
Účinkujú: Ada Juhásová, Kristína Sihelská, Michael Vrzala

TOMÁŠ PROCHÁZKA A KOL.
REQUIEM PRE PRIATEĽA
Réžia: Tomáš Procházka
Účinkujú: Iveta Pagáčová, Michal Koleják

Dramaturgia celého autorského projektu: Daniela Brezániová

Dĺžka predstavenia: 65 minút bez prestávky. Inscenácia je vhodná pre divákov od 15 rokov.

V inscenácii sa používa stroboskop – blikavé svetlo, ktoré môže mať na ľudí citlivých na svetlo nepriaznivý vplyv.  

Premiéra: 07. 02. 2020

hore

VIZUÁL

hore

VIDEO

hore

FOTOGALÉRIA

hore

BULLETIN

hore

ROZHOVORY

Režisér Pavol Viecha a dramaturg Matej Feldbauer hovoria o projekte Hey! Slováci, kde sa vo svojej jednoaktovke Cesta do stredu duše venujú regionálnej inakosti.   

V projekte Hey!Slováci sú zapojené tri inscenačné tímy a zámerom bolo, aby sa každý tím zameral na inú inakosť. Ako ste uchopili tému Hey!Slováci vy dva?
Pavol Viecha: My sme obaja Bratislavčania a prišlo nám zaujímavé spoznávať a bádať, ako sa na tému inakosti pozerajú v Žilinskom kraji. Chceli sme tému napasovať na mieru žilinského divadla, lebo to bude zrejmé iné, akoby sme ju spracovali pre nitrianske divadlo. Kým sme prišli do divadla, urobili sme si dosť detailný prieskum. Týkal sa sociologických výskumov, novinových článkov, blogov, komentárov, spovedí mnohých ľudí. Pýtali sme sa ľudí odtiaľto, akú inakosť tu najviac vnímajú a pociťujú – väčšinou to boli ľudia, ktorí študujú v Bratislave alebo v zahraničí a odtiaľto pochádzajú. No a oni nám vraveli, že nemajú pocit, že témou v tomto kraji je náboženská alebo LGBTI inakosť. Možno v miernom duchu národnostná, etnická inakosť ako istý pozostatok z bývalej éry, ale to už je tiež pasé. Ak tu niečo funguje, tak je to to, čo sme si pre seba nazvali ako regionálna inakosť alebo rozdielnosť. Žilina je centrom, kde chodia ľudia z okolitých okresov a chudobnejších a náboženskejších regiónov, ako sú Orava a Kysuce. To nás zaujalo. Naši kamaráti to popisovali ako dva rozdielne svety – keď sa bavia s Oravčanom alebo Kysučanom.
Matej Feldbauer: Vybrali sme si regionálnu inakosť, lebo sa týka nás všetkých. Keď sa bavíme o Slovákoch, každý z nás si ju v istom zmysle zažil. Zároveň to ponúka aj veľa stereotypných humorných situácií.

Ktoré informácie z vášho prieskumu sa vám zdali natoľko dramatické, že ich použijete aj v inscenácii?
Matej F.: Napríklad, zaujali nás fenomén diskotékových bitiek, ktoré skončili úmrtím, poškodenie židovského cintorína – na prvú skúšku sme vybrali pár článkov, ktoré potom slúžili ako inšpiračné zdroje pre hercov.
Pavol V.: Prišli sme na to, že herci majú podobné zážitky, ktoré sú ešte dramatickejšie a tak výsledný tvar sme poskladali z faktov z novín ale aj z ich vlastných zážitkov. Na skúške sme mali spustenú kameru a všetky improvizácie s hercami sme nahrávali. Potom Matej doma vypísal „best of the best“.
Matej F.: Ten výber som potom ešte prifabuloval, upravil, aby to bolo čo najzaujímavejšie, lebo tie improvizácie majú svoje limity, keď ich len surovo prepíšete na papier. Tento spôsob autorskej  práce je hop alebo trop, nevieme do poslednej chvíle povedať, ako to dopadne, či to bude iba séria vtipov, alebo človek naozaj zacíti aj nejakú tému, ktorú chceme riešiť.

Má zmysel sa zaoberať  témou inakosti, má divadlo robiť takéto laboratórne jednoaktovky ako sú Hey!Slováci?
Matej F: : Ja si myslím, že áno, lebo ako sa hovorieva, divadlo má za úlohu dve veci. Buď odreagovať od spoločenskej situácie alebo poukázať na spoločenskú situáciu.
Pavol V.: Je to výborné pre nás, je to zaujímavé aj pre hercov, lebo robia v menšom kolektíve, ako sú zvyknutí. Určite je dobré, že sa hovorí o tejto téme. Rozmýšľam o tom rozsahu. Sú to tri malé 20 minútové jednoaktovky, a to určuje isté limity. Za dvadsať minút nemôžeme detailne riešiť zásadné myšlienky, ale len modelové  situácie. Čo je však výborné, divák dostane naraz tri rôzne optiky, a to sa nestáva často. Je ambícia divadla jednému projektu dať priestor a rozpracovať ho, pretože 20 minút na jednu tému je naozaj veľmi málo, veľa sa načrtne a ostane nevypovedané.

Druhý tím tvorili tri mladé ženské autorky. Režisérka Anna Šoltýsová vysvetľuje, ako uchopili tému inakosti v jednoaktovke Na môj obraz. "Našou inšpiráciou bol pojem tradičnej a netradičnej rodiny, ktorý sa v súčasnosti často používa. Vnímame to ako negatívnu nálepku, pre nás neexistuje ani tradičná ani netradičná rodina – len rodina a na tú podstatu rodiny a vzťahov a čo sa nachádza pod všetkými týmito nálepkami – na to sa v tomto projekte sústreďujeme. Každá inakosť ústi do nejakého konfliktu a tu je ten konflikt medzi tým, čo je spoločnosťou považované za tradičné a netradičné. Chceli sme sa zbaviť všetkých nálepiek a riešiť len podstatu. Je ťažké ustrážiť si hranicu, aby sme nikoho neurazili, ale zároveň vyjadrili svoj názor.“

Autorka námetu a scenáristka Gina Biarincová dodáva: „Našimi témami nie je len tradičná a netradičná rodina, ale aj pohľad do vnútra postáv, ktoré majú konflikt sami so sebou a čiastočne ho prenášajú aj na tých druhých. Také zrkadlenie. Ľuďom väčšinou vadí to, čo si nesú sami v sebe. Nechcú mať nijakú nálepku, ale zároveň potrebujú niekde patriť. Nebyť odstrčený na periférii, pretože som iný. Veľa ľudí neznesie ten tlak a radšej idú s prúdom. Ako sa hovorí, kto chce s vlkmi žiť, musí s nimi vyť. Radšej si zvolia tú ľahšiu cestu, akoby s tým mali bojovať. Urobia nakoniec to, čo od nich očakáva spoločnosť, rodina alebo rovesníci. V našom príbehu máme hrdinku, ktorá cestuje po svete a je otvorená iným kultúram a na druhej strane manželov, ktorí sú uzavretí vo svojom malom svete.“

O téme inakosti sme sa rozprávali s režisérom a performerom Tomášom Procházkom, ktorý svoju jednoaktovku nazval Requiem pre priateľa.

Keď sa povie inakosť, čo prvé ti napadne?
Inakosť je dôležitý faktor zdravej a normálnej spoločnosti.

Aký pohľad na inakosť a to, ako ju vnímajú Slováci - si sa rozhodol v projekte Hey! Slováci spracovať?
Rozhodol som sa rozprávať príbeh môjho zosnulého kamaráta, oduševneného aktivistu a vizuálneho umelca Dušana Veselovského a jeho partnera. Po jeho náhlej predčasnej smrti v roku 2015 Dušanov otec spochybnil dedičský nárok jeho partnera, ktorý sa o ňom vyjadroval prakticky ako o cudzej osobe. Je to jeden z mnohých prípadov, ktoré hovoria o dôležitosti a potrebnosti registrovaných partnerstiev na Slovensku.

Si veľmi angažovaný tvorca, režisér a performer - myslíš si, že tvoja tvorba môže prispieť k tomu, aby naša spoločnosť scitlivela a prestala brať homosexualitu ako hrozbu. Vnímaš našu spoločnosť ako homofóbnu?
Myslím si, Slovensko je niekde inde ako bolo pred piatimi rokmi a myslím si že aj naša spoločnosť je oveľa lepšia, než nás okolnosti nútia si myslieť. Slovensko je nádherná krajina plná krásnych ľudí. Často sa smejeme, že náš malý divadelný mikrosvet je ako malá dedina. Všetci o sebe vieme všetko. Vieme, kto kde robí, s kým sa robí lepšie a s kým horšie, kto má také a onaké vrtochy. A rešpektujeme sa. Rešpektujeme že ten ,,umí to a ta zas tohle"  V našej spoločnosti sa však rozmohol taký neduh, kedy si každý myslíme, že sme najmúdrejší. Zoberte si, keď je hokej, tak máme najviac hokejových trénerov na m2. Moja pointa je, že si musíme dať klapky z očí preč a komunikovať medzi sebou. Musíme sa rozprávať s našimi rodičmi, diskutovať s nimi, prečo nie je správne voliť alternatívu vo forme fašizmu. Prečo je správne, aby sme ratifikovali Istanbulský dohovor, prečo je zahanbujúce, že LGBTI+ komunita na Slovensku je stále niekde v 60-tych rokoch. Je povinnosťou umelcov a všeobecne povinnosťou elít a ďalšej inteligencie, aby sme ľudí v tomto smere vzdelávali. Pretože čím viac vecí vidíme, čím viac sú konkrétnejšie, tým sa ich menej bojíme. Nemôžeme sa čudovať, že sa babka s Hornej Onakej bude báť černocha, keď v televízii vidí len filmy, kde je černoch väčšinou zločinec.

Projekt Hey!Slováci vznikol aj vďaka vlne reakcií na to, keď Mestské divadlo vyvesilo dúhovú vlajku.
Keď divadlo vyvesilo dúhovú vlajku, bol som veľmi pyšný, že inštitúcia, v ktorej sa písali moje divadelné začiatky, sa odhodlala k takémuto smelému kroku, o to viac ma mrzelo, že obrovskú podporu vystriedalo ustúpenie hejterom. Vnímal som to istý čas ako veľkú zradu, pretože boj môžete vyhrať alebo prehrať. Nemá sa z neho utekať. Trvalo mi, kým som sa to naučil a naučil som sa to najťažším možným spôsobom, pretože dúhová vlajka nie je len ,,naša" a to je to, čoho by som sa rád dožil. Toho, že dúhová vlajka bude naozaj symbolizovať všetky farby dúhy. Taký, onaký, hentaký, neviemaký.  Prajem si, aby politici prestali LGBTI+ kartu sprosto a hanebne zneužívať na naháňanie hlasov a používať ju ako strašiak. Registrované partnerstvo stojí v Čechách v prepočte skoro rovnako ako u nás manželstvo na matrike. Je to ZDRAP papiera, ktorý zaručuje napríklad to, že mám právo dediť po svojom partnerovi, alebo že mám v nemocnici právo dozvedieť sa o jeho zdravotnom stave. Je toto naozaj taký strašný zásah do bežného večera jednej tradičnej rodiny, kedy mama a otec s dvomi deťmi a labradorom pozerajú nejakú talentovú reality show?

Má byť divadlo angažované? Majú projekty ako Hey! Slováci zmysel?
Verím v ideu angažovaného divadla. Verím v myšlienku, že divadlo má možnosti a zbrane na to, zmeniť človeka k lepšiemu. A vždy hovorím, ak sa nájde aspoň jeden človek, ktorý urobí cestou domov niečo inak vďaka tomu, čo videl, tak to celé malo zmysel.

autorka rozhovorov: Zuzana Palenčíková
 

hore