facebook Newsletter Kontakt
<>   HRÁME   29/09   Vedľajšie účinky   19.00 - 21.15   VSTUPENKY

BEZZUBATÁ

BEZZUBATÁ

TEXT    Miklós Forgács   RÉŽIA    Eduard Kudláč

ONLINE PREDAJ

30/09 ŠTVRTOK 19.00 - 20.00 veľká sála 10 € VSTUPENKY ONLINE PREDAJ

Mladá žena sa zobudí bez horných rezákov. Spomienky má matné. Bola ženou s neodolateľným úsmevom a prchkou povahou. Asi bola Smrť. Kto je ona? Kto je Smrť? Začína sa sureálno-bizarno-melancholické road-movie, cestovanie priestorom a časom, vnútornými a vonkajšími svetmi. Začína sa putovanie po zubárskych ambulanciách. Pátranie po sebe. Možno Smrť je po smrti. Čo robí Smrť na onom svete? Kto urobí z Bezzubatej opäť Zubatú? Inscenácia ponúka zábavno paranoidné odpovede na príjemne znepokojivé otázky. Alebo naopak. Variácie na zmätenosť.

Dramatik, dramaturg a režisér Miklós Forgács sa do Mestského divadla Žilina vracia po 20 rokoch, kedy rovnako spolupracoval s režisérom Eduardom Kudláčom. Pre Mestské divadlo Žilina napísal jedenásť fragmentárnych obrazov, v ktorých sledujeme príbeh Smrti a jedenástich neustále meniacich sa postáv s neistou identitou. Dielo Miklósa Forgácsa by sa dalo nazvať aj veľkým maliarskym plátnom s množstvom hmýriacich sa postáv, zvierat či vecí. Akonáhle na jedno z nich upriamime pozornosť, zistíme, že každé z nich má svoj príbeh a dôležitý význam pre celý obraz. Forgács do svojho textu zašifroval mnohé povery, mýty alebo menej známe bizarné fakty, ktoré nás nútia pátrať po významoch.


MIKLÓS FORGÁCS (*1973)

Vyštudoval divadelnú réžiu na VŠMU v Bratislave pod vedením profesora Ľubomíra Vajdičku. Patrí k dvojjazyčným autorom, pretože tvorí vo svojej materinskej maďarčine a aj v slovenčine. Jeho rozhlasové hry Tí samodruhí a Beštia bar uviedli v Slovenskom rozhlase, monodrámu Potat(a)o predstavili v rámci projektu Middentity na festivale Divadelná Nitra. Hru Krajina nepokosených lúk napísal pod pseudonymom Mikuláš Hoblina Šahanský a naštudovala to režisérka Iveta Ditte Jurčová v Divadle Potôň. V minulosti niekoľko rokov pôsobil ako novinár a od roku 2012 je dramaturgom Divadla Thália v Košiciach. Venuje sa aj prekladu hier súčasných slovenských autorov do maďarčiny (Zuzana Ferencová, Anton Medowits, Michaela Zakuťanská, Tomáš Horváth).

 

 

 

 

 

Dĺžka predstavenia: 60 minút bez prestávky.

Inscenácia je vhodná pre divákov od 15 rokov.

Premiéra: 14. 12. 2019


OSOBY A OBSADENIE

 Eva Mores
 Adam Herich
 Boris Zachar
 Iveta Pagáčová
 Michal Koleják
 Natália Fašánková
 Tajna Peršić
 Barbora Švidraňová
 Peter Martinček
 Ada Juhásová
 Michael Vrzala
 Kristína Sihelská

REALIZAČNÝ TÍM

Výprava:Eva Kudláčová Rácová
Dramaturgia:Martin Gazdík
Asistentka réžie:Anna Šoltýsová
Hudba:Peter Machajdík
Réžia:Eduard Kudláč

VIZUÁL



VIDEO





FOTOGALÉRIA


BEZZUBATÁBEZZUBATÁBEZZUBATÁBEZZUBATÁBEZZUBATÁBEZZUBATÁBEZZUBATÁBEZZUBATÁBEZZUBATÁBEZZUBATÁBEZZUBATÁBEZZUBATÁ

PARTNERI


Nadácia Tatra banky

ROZHOVORY


Dramatik, dramaturg a režisér Miklós Forgács sa vracia do Mestského divadla Žilina po 20 rokoch, kedy rovnako spolupracoval s režisérom Edom Kudláčom. Patrí k dvojjazyčným autorom, pretože tvorí vo svojej materinskej maďarčine a aj v slovenčine. Pre Mestské divadlo v Žiline napísal hru Bezzubatá, ktorá mala premiéru v sobotu 14. decembra 2019 v réžii Eduarda Kudláča. Forgács do svojho textu zašifroval mnohé povery, mýty alebo menej známe bizarné fakty. Preto nás núti klásť otázky a pátrať po významoch.

Otváraš sezónu Hey! Slováci Mestského divadla Žilina, ktorá je založená na slovenských pôvodných textoch, napísaných na objednávku divadla, ako Maďar žijúci na Slovensku.
Áno, môj materinský jazyk je maďarský a štátna príslušnosť slovenská. Je to možno také provokatívne, či sa to prijíma pre vás ťažko alebo ľahko, ale pre mňa je slovenčina cudzím jazykom. Musel som sa ho zvlášť naučiť a cítim sa v ňom byť hosťom, ale takým veľmi blízkym hosťom.

Text Bezzubatá si však písal po slovensky. Ide o štylizovaný jazyk. Ako sa ti písalo v jazyku, v ktorom sa cítiš hosťom? Bol to boj napísať hru po slovensky?
Pre mňa, všeobecne, je písanie boj. Absolútne nepíšem ľahko. Je to zápas, to je dobré slovo. Ja tak po každej vete zomieram.

Ale potom sa znovu narodíš...
No veď presne. Ťažký pôrod. Aj v maďarčine používam štylizovaný jazyk. Aj keď sa vždy snažím o nejakú prirodzenosť alebo autenticitu. Písať po slovensky je pre mňa v niečom ťažšie, ale v niečom aj ľahšie. V maďarčine ma zmetie to, že mám absolútnu slobodu v pohybe. Zdanlivú. Mantinely v slovenčine sú užšie, tým pádom je to trochu menej slobodné, ale práve preto, že je tých možností menej, píše sa mi zároveň ľahšie. Niekedy tie užšie hranice pomáhajú. Podržia vás. Mám rád také zadania, kde vám niečo určia. Uberú vám zo slobody. Lebo ináč je to strašne bezbrehé. Ja som dosť nerozhodný.

Fascinujú ťa oblaky, fraktály, chaos, entropia - to sú všetko pre teba témy, s ktorými pracuješ. Ale veľmi ťažko uchopiteľné témy.
Sedem rokov som robil novinára a absolútne nemám nejaký vzťah k faktom. Práve v novinárčine sa mi zdalo, že keď napíšem veľa čísiel a hodnôt, keď sa to bude dať zrátať, tak vtedy to bude konkrétne. Potom z toho vznikli také zvláštne bizarnosti. Dokážete preniknúť cez tie čísla k podstate? V podstate nie. Mňa vždy zaujímali paralelné svety, hranice medzi fikciou a realitou. Vždy som sa rád pohrával s tým, že nevieme určiť, ako fikcia presahuje, preniká do našej reality. Cez novinárčinu som pochopil, že aj tá najtvrdšia realita vás neprivedie bližšie k podstate.

Skúmanie podstaty,  to je aj v pozadí hry Bezzubatá. O akých témach si uvažoval pri písaní tohto textu?
Už samotný paradox, že o živote, o existencii hovorím cez smrť. Skúmam existenciu, bytie smrti. To je paradox, ktorý má láka, ktorý je zaujímavý. Navyše Smrť, tá bytosť, ktorá možnože je Smrťou, má amnéziu, borí sa v spomienkach, pravých či falošných, celistvých či fragmentárnych, matných a jasných. Čo je to minulosť? Čo je to čas? Čo je to pamätať si niečo? Čo je to môj život? Čo sú to skúsenosti? A navyše, možnože je tehotná, čo je zase paradoxné, že bytosť, ktorá možnože je smrťou, stráca svoju predošlú existenciu, ale čaká v podstate nový život. Toto celé sa mi zdalo veľmi zaujímavé, ale nechcel som vytvoriť metaforu, myslel som to dosť konkrétne.

Chcel si, aby tvoja Smrť bola niekým konkrétnym?  
No, nevieme, kým je. Možnože si to len o sebe myslí. Mne sa to páči, že všetko je otvorené a každý si na to môže dať vlastnú odpoveď. Aj Eduard Kudláč bude ponúkať vlastné interpretácie a práve jeho režijná interpretácia, jeho odpovede, nie moje, budú pre divákov zaujímavejšie. Je to otvorený materiál. Veľakrát som počul, že moje texty sú príliš symbolické a metaforické. Nechcem nikdy písať v metaforách. Ja tú bytosť, toho človeka, tú babu cítim veľmi konkrétne. Možnože ju nevidím existenciálne, ale cítim ju ako normálneho človeka, ktorý sa stráca vo svete, v ktorom žije. Zaujíma ma práve ten myšlienkový prúd, prúd vedomia. To je tá realita, ktorá obklopuje Smrť. To je pre mňa zaujímavé, že sa vydáš sa na cestu a nevieš, kam sa dostaneš. Všetko je aj hlbšie, aj banálnejšie. Všetko je také krehké.

Píšeš otvorené texty, ktoré ponúkajú viac interpretácií. Môžeme teraz hľadať, kto je vlastne hlavná postava, ale na začiatku písania si asi konkrétne z niečoho vychádzal, aj keď si to niekoľkokrát počas procesu písania spochybnil, alebo nie?
Áno, že existuje človek, ktorý zrazu začne pochybovať, že v jeho živote nie je nič isté. Navyše ma zaujíma, ako sa rodia mýty a legendy, ako sa stane náš život nejakou legendou alebo mýtom. Je to taká spleť cez čas, cez fyzickú existenciu, cez históriu. Neviažeme sa k tomuto životu, čo žijeme konkrétne, ale cez kultúru, dejiny a všelijaké iné kódy žijeme naraz aj paralelné životy. Dotýka sa nás niečo, čo sa udialo dávno. Alebo sa možno ani neudialo, ale je to len interpretácia nejakých banálnych javov. Tie banálne javy sú natoľko dôležité, záhadné, že k tomu vymyslíme celú kozmológiu, celú spleť mýtických príbehov. Mňa zaujíma, ako jeden nudný, všeobecný, banálny človek nosí tento celok univerza.

V texte Bezzubatá sa objavuje množstvo bizarných vecí, kde berieš inšpiráciu?
Mne veľmi vyhovuje táto doba. Akoby sme sa borili cez fragmenty a ruiny informácií, ktoré nás obklopujú. Nič nie je celistvé. Všetko sú to len útržky a my sa boríme cez tie útržky informácií. Tuto uvidím niečo, nejaký fľak a z toho sa poskladá nejaký kaleidoskop. Tá bizarnosť je skôr o tom, že nepoznáme celok, že vidíme len ten fragment. Tie celky sú ináč celkom jasné a nudné, si myslím. Na jednej strane ma táto fragmentárnosť zabáva. Páči sa mi to, že stále vidím len nejaké detaily, hrám sa s nimi, alebo ony sa hrajú so mnou. Na druhej strane túžim po tom, aby som niečo obsiahol, aby som bol hĺbavý, aby som našiel podstatu. Tento pocit mi dodáva práve smrť. Už je tam bodka a ja už vidím tú hrubú čiaru, tú časť kultúry, umenia, ktorú už môžem skúmať. Koniec znamená, že ja sa môžem začať zoznamovať s niečím celistvým.

Divadelná sezóna 2019/2020 Hey! Slováci Mestského divadla Žilina hovorí o vybočení z normálu. Tvoja Smrť tiež vybočila z toho, ako zvykneme Smrť vnímať. Ocitla sa vykoľajená. Pátraš po identite človeka cez Smrť. Smrť sa ocitne na hranici života a smrti. Ako vnímaš toto vybočenie v súvislosti s tvojím textom?
Smrť žije práve na tej hrane. Bez žijúcich by nemohla existovať, ale nepatrí na tú druhú stranu, je len transportérom medzi tými dvoma svetmi. Paradoxným spôsobom skôr patrí do sveta živých. Celý život ukončuje život. Tá normalita je zvláštnou otázkou, lebo potrebuje živých, aby mohla skoncovať so životom.

Máš potrebu provokovať svojou tvorbou?
Vždy chcem strašne provokovať a vždy sa mi darí menej, ako po tom túžim. Zistil som a už som sa s tým aj celkom zmieril, že moje texty sú príliš intelektuálne, aby mohli byť provokáciami. Neprovokujú len tematicky, ale provokujú aj formálne. Formálna provokácia si vyžaduje istú intelektuálnu námahu. A provokácia je najúčinnejšia, keď ju pochopíte hneď. Moja provokácia je len pre tých, ktorí neutečú po prvých chvíľach. Moja provokácia chce zvedavých ľudí. A práve tí, ktorých chceme provokovať, nie sú zvedaví. Sú zaujatí povrchom. Ich komfortná zóna si vyžaduje aj na zložité otázky dávať úplne jednoduché odpovede. Všetko ma provokuje, čo je trošku zložitejšie, vrstevnatejšie. Ale provokovať chcem.

Moja provokácia väzí v tom, že keď niekto niečo povie, ja sa automaticky opýtam: Fakt? To je častokrát provokatívnejšie než nejaká ideologická alebo svetonázorová provokácia, ktoré sú tiež veľmi dôležité. Je dôležité otvárať horizonty. Prehlbovať citlivosť, zvedavosť na iné myšlienky. Urobiť z existencie vykoľajenie, riziko.

autorka rozhovoru: Zuzana Palenčíková

https://myzilina.sme.sk/c/22282697/dramatik-miklos-forgacs-sa-po-rokoch-vracia-s-novou-hrou-do-zilinskeho-divadla.html