Október prinesie stretnutie s Veronikou Šikulovou, ktorá patrí k úspešným spisovateľkám a vo svojej tvorbe sa často inšpiruje rodným krajom, rodinnými väzbami a drobnými ľudskými príbehmi.

Počas večera v Čitárni predstavíme jej najnovšiu knihu Kincugi, ktorej názov odkazuje na tradičnú japonskú techniku opravy popraskanej keramiky pomocou zlata.

Kincugi Veroniky Šikulovej je exkurzia do suterénu. Fragmentárny román rámcuje príbeh starnúcich manželov Filemóna a Baukis a knihou sa vinie nielen motív Japonska, ale aj svet húb.

 „Možno som mala začať tým, že Filemón a Baukis neboli Gréci, ale starí manželia z Modry, ktorí len omylom zablúdili do Japonska. Alebo tam nezablúdili, to len ja som sa ráno zobudila a mala som pocit, že tie ich vrásky pripomínajú mapu ostrova Honšú.

Píšem knižku pomaly, lebo ma vyrušujú muchy a úvahy o písaní. Filemón v Tokiu hľadá rýdziky, čo je, samozrejme, nezmysel, lebo v Japonsku majú japonské huby macutake, ktoré voňajú ako mokrý pes zmiešaný so škoricou. Baukis mu hovorí, že je starý blázon, a ja jej rozumiem. Aj ja som blázon, keď si myslím, že sa dajú spojiť antickí bohovia, mykológia a šintoizmus v jednej knižke.“ (Veronika Šikulová)

Kincugi znie možno v japonských katalógoch vznešene, ale tu u nás ide o obyčajné plátanie dier. Praskliny sa nik nepokúša maskovať lakom; naopak, sú zaliate zlatom, aby ich bolo poriadne vidieť. A pod tým všetkým, niekde pod podlahou, v hline a tme, si podhubie s koreňmi šepká veci, ktoré my hore, v čistých izbách, už dávno nedokážeme vysloviť.

Veronika Šikulová sa narodila 15. marca 1967 v Modre. Vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobila ako novinárka, v súčasnosti je zamestnaná v Malokarpatskej knižnici v Pezinku. Debutovala zbierkou kratučkých próz Odtiene (1997, reedícia vo Vydavateľstve SLOVART 2017), za ktorú dostala Cenu Ivana Kraska. Po nej nasledovali Z obloka (1999, reedícia vo Vydavateľstve SLOVART 2017) a Mesačná dúha. Svojim, ale aj iným deťom venovala veselú knižku To mlieko má horúčku. Vo Vydavateľstve SLOVART jej vyšli prózy Domček jedným ťahom (2009), Miesta v sieti (2011), knižka krátkych textov Diera do svetra (2012), Medzerový plod (2014), za ktorý získala ocenenie Anasoft litera, Petrichor (2016) a zbierka Odtiene, Z obloka (2017). Má dve deti. Žije a tvorí v Modre za zelenou (dnes už modrou) bránou.