On a ona unikajú ďaleko od všetkých ostatných ľudí na opustený fjord, kde si kúpili starý dom. Našli si nové miesto, kde môžu byť sami a zároveň spolu jeden v druhom. Zrazu však ženu prepadne silná predtucha, že niekto príde. A je to naozaj tak. Náhle sa objavuje predchádzajúci majiteľ ich domu a ako sám tvrdí, chce len vidieť, kto dom kúpil. Idyla vysnívaného pokojného prežitia dní na opustenom mieste dostáva trhliny.

Jon Fosse (1959), druhý najhranejší nórsky dramatik po Henrikovi Ibsenovi, patrí so svojimi štyrmi desiatkami hier medzi najuvádzanejších európskych dramatikov súčasnosti. Je laureátom významných medzinárodných ocenení. V roku 2016 bol nominovaný aj na Nobelovu cenu za literatúru. K písaniu drámy sa dostal náhodou a vďaka nepriaznivej ekonomickej situácii. Bol už vyše desaťročie v Nórsku etablovaným prozaikom, básnikom, esejistom a autorom kníh pre deti, než sa rozhodol začať písať aj drámu. Prijal ponuku vtedajšieho umeleckého riaditeľa Národnej scény v Bergene Toma Remlova a začiatkom 90. rokov sa zúčastnil na Bergenskom projekte (1986 – 1996), ktorého cieľom bolo iniciovať a podporovať vznik novej nórskej drámy. V rámci Bergenského projektu mu ponúkli pomerne veľkú sumu za to, aby napísal začiatok hry a jej resumé. Fosse však za týždeň napísal celý text, svoj dramatický debut Niekto príde (1992). Ako uviedol v niekoľkých rozhovoroch: „Dramatikom som sa stal proti vlastnej vôli, človek by takmer mohol povedať, že divadlo chcelo mňa a nie obrátene.“

Vo Fosseho dramatike sa skôr rozvíja stav mysle, než sa odohráva dej. Témy nachádza v rodinných vzťahoch, ktoré často sprevádzajú hraničné situácie. Jeho hry tvorí malý okruh postáv, ktoré sa spolu rozprávajú jednoduchým jazykom, ale ich repliky sa míňajú, akoby vlastne viedli monológy bez vzájomnej reakcie. Fosseho jazyk štruktúrou pripomína básnický text. Píše bez akejkoľvek interpunkcie a často používa odmlky. Jeho charakteristickým znakom je prítomnosť momentov ticha a opakovanie – opakovanie replík alebo aj celých častí textu, čo pripomína aj hudobnú skladbu.

Režisér Eduard Kudláč objasňuje svoj inscenačný zámer: „Pri texte Jona Fosseho Niekto príde som ako hlavný inscenačný kľúč použil prácu s časom. Situáciu, ktorou sa príbeh otvára, som zastavil a zvyšok ponechal v rovine myšlienok. Dynamika, konflikt a v princípe aj obsah hry prebehne teda iba v mysli hlavných postáv, stane sa iba možnosťou, ktorá napriek tomu, že sa reálne neudeje, hlbokým spôsobom zasiahne do ďalšej existencie a budúcnosti mladého páru. Z dialógu som vytvoril samostatnú inscenačnú vrstvu – nahrávku, ktorá spolu s konaním postáv na javisku, projekciou, hudbou a ich vzťahom k priestoru, v ktorom sa dej odohráva, artikuluje pocit stiesnenosti a strachu z niečoho neodvratného, čo ešte nie je, ale objaví sa v hlave. Ide o pokus atomizovať východiskovú situáciu a fraktálnym spôsobom rozvetvovať strach z neznámeho, ktorý je všadeprítomný a je súčasťou čohokoľvek nového. Tak som sa snažil pozorovať diferencie medzi skutočným a možným, ktoré intenzita nášho prežívania potiera. Inscenácia v Štúdiu Mestského divadla Žilina má experimentálny pôdorys, zámerom je zúčastniť sa hry myslenia, pochopiť, akým spôsobom môže nové, nepoznané, niečo nachádzajúce sa mimo našu exaktnú skúsenosť, ovplyvňovať nielen našu budúcnosť, ale aj naše vzťahy.“