facebook Newsletter Kontakt

Niekto príde

Niekto príde

TEXT    Jon Fosse   RÉŽIA    Eduard Kudláč

Nie sú žiadne termíny pre toto podujatie!

On a ona si prichádzajú obzrieť svoj nový dom na opustenom fjorde. Počiatočné nadšenie nad krásou domu vyprchá, keď ženu prepadnú obavy z toho, že niekto príde. A je to naozaj tak. Náhle sa objavuje predchádzajúci majiteľ ich domu a ako sám tvrdí, chce len vidieť, kto dom kúpil. Idyla vysnívaného pokojného prežitia dní na opustenom mieste dostáva trhliny.

Dramatický debut najhranejšieho nórskeho dramatika po Ibsenovi Jona Fosseho.



Jon Fosse (1959), druhý najhranejší nórsky dramatik po Henrikovi Ibsenovi, patrí so svojimi štyrmi desiatkami hier medzi najuvádzanejších európskych dramatikov súčasnosti. Je laureátom významných medzinárodných ocenení. V roku 2016 bol nominovaný aj na Nobelovu cenu za literatúru. K písaniu drámy sa dostal náhodou a vďaka nepriaznivej ekonomickej situácii. Bol už vyše desaťročie v Nórsku etablovaným prozaikom, básnikom, esejistom a autorom kníh pre deti, než sa rozhodol začať písať aj drámu. Prijal ponuku vtedajšieho umeleckého riaditeľa Národnej scény v Bergene Toma Remlova a začiatkom 90. rokov sa zúčastnil na Bergenskom projekte (1986 - 1996), ktorého cieľom bolo iniciovať a podporovať vznik novej nórskej drámy. V rámci Bergenského projektu mu ponúkli pomerne veľkú sumu za to, aby napísal začiatok hry a jej resumé. Fosse však za týždeň napísal celý text, svoj dramatický debut Niekto príde (1992). Ako uviedol v niekoľkých rozhovoroch: „Dramatikom som sa stal proti vlastnej vôli, človek by takmer mohol povedať, že divadlo chcelo mňa a nie obrátene.“

Vo Fosseho dramatike sa skôr rozvíja stav mysle, než sa odohráva dej. Témy nachádza v rodinných vzťahoch, ktoré často sprevádzajú hraničné situácie. Jeho hry tvorí malý okruh postáv, ktoré sa spolu rozprávajú jednoduchým jazykom, ale ich repliky sa míňajú, akoby vlastne viedli monológy bez vzájomnej reakcie. Fosseho jazyk štruktúrou pripomína básnický text. Píše bez akejkoľvek interpunkcie a často používa odmlky. Jeho charakteristickým znakom je prítomnosť momentov ticha a opakovanie – opakovanie replík alebo aj celých častí textu, čo pripomína aj hudobnú skladbu.

 


Premiéra: 09. 04. 2021


OSOBY A OBSADENIE

Ona:Iveta Pagáčová
On:Ján Dobrík
Muž:Michal Koleják

REALIZAČNÝ TÍM

Preklad:Anna Fosse
Scéna a kostýmy:Eva Kudláčová Rácová
Hudba:Peter Machajdík
Jazyková spolupráca:Tomáš Harvánek
Réžia:Eduard Kudláč

VIZUÁL



VIDEO



FOTOGALÉRIA


Niekto prídeNiekto prídeNiekto prídeNiekto prídeNiekto prídeNiekto prídeNiekto prídeNiekto prídeNiekto prídeNiekto prídeNiekto prídeNiekto prídeNiekto prídeNiekto prídeNiekto prídeNiekto prídeNiekto príde

PARTNERI


Nadácia Tatra banky

ROZHOVORY


HRA AKO BÁSEŇ

Pri príležitosti slovenskej premiéry Fosseho debutu po takmer tridsiatich rokoch poskytol Jon Fosse Mestskému divadlu Žilina špeciálny rozhovor.

Dramatický text Niekto príde, ktorým ste debutovali v roku 1992 už ako renomovaný nórsky literát, básnik a esejista, patrí medzi vaše najčastejšie uvádzané hry na svete. Čím to je, že na Slovensku ho doposiaľ nikto neinscenoval? Pýtam sa to aj preto, lebo slovenskú kultúru poznáte dobre aj prostredníctvom manželky Anny, ktorá je prekladateľkou vašich textov do slovenského jazyka.

Netuším, prečo hru Niekto príde na Slovensku ešte nikto neprodukoval. Je to jedna z mojich najuvádzanejších hier, ale, samozrejme, existuje veľa krajín, kde ju ešte neuviedli. Napríklad v Nemecku inscenovali najprv moje iné hry a nakoniec uviedli aj túto. Myslím si, že je to skôr vecou náhody, či táto alebo iná moja hra sa tu či tam inscenuje. Ale som šťastný, že hra Niekto príde bude uvedená aj na Slovensku, ku ktorému mám veľmi blízky vzťah, pretože moja manželka je Slovenka a naše dve dcéry sú napoly Slovenky, napoly Nórky. Mimochodom, naša najstaršia dcéra rozpráva po slovensky aj po nórsky.

Niekto príde predstavuje pre vás niečo osobité, lebo ide o vašu prvú hru. V čom konkrétne je tento text pre vás iný a jedinečný v porovnaní s ostatnými vašimi hrami? 

Samozrejme, Niekto príde je pre mňa veľmi špeciálna hra. Nikdy som nemal v úmysle písať pre divadlo, ale oslovili ma, či skôr to bola objednávka, a tak som sa o to nakoniec pokúsil. Napísať svoju prvú divadelnú hru bolo najväčším prekvapením v mojom spisovateľskom živote. Odjakživa som sa vo svojej tvorbe pokúšal dopracovať k tichosti, v mojich básňach aj v próze napísať to, čo prehovorí v tichu, ale zjavne to bolo oveľa ľahšie pri písaní drámy, lebo tam je ticho prítomné – jednoducho len prostredníctvom slova „pauza“.

Táto hra ma ako dramatika preslávila aj v Európe, teda jej veľmi úspešná inscenácia v Paríži, samozrejme, nie preto je pre mňa dôležitejšia než iné.

Rád z textu odstraňujete všetko nadbytočné. Čo pre vás musí mať hra, aby bola dobrá? Čo je vo vašej dramatike najdôležitejšie?

Potrebujem určitú múdrosť, nový spôsob, ako sa pozrieť na svet, čo v ideálnom prípade spôsobí to, že aj vy sa po prečítaní mojej hry či jej pozretí v divadle na svet pozriete trochu inak. A aby som to dosiahol, hra musí byť očividne dobre napísaná, forma a obsah musia vytvoriť neoddeliteľnú jednotu. Rovnako ako dobrá báseň. Hra je báseň, ktorá povstane, ako kedysi napísal Lorca. 

Štruktúra vašich dramatických textov (opakovanie replík) pripomína hudobnú skladbu. Niekde som sa dočítala, že za touto muzikálnosťou stojí vaša minulosť rockového gitaristu. Každopádne to určite nie je rock, čo mi repliky v hre Niekto príde pripomínajú.

Určite, písanie básne alebo hry sa viac podobá hraniu hudby či maľovaniu, než napríklad písaniu odbornej práce na nejakú tému. Pre mňa písanie neznamená vyjadriť niečo, čo som zažil, nie je to žiadna realistická udalosť, myslím, že môžem skôr povedať, že písanie je pre mňa počúvanie a to, čo určitým spôsobom práve počujem, o tom píšem, keď to píšem! Tento akt písania ako načúvania, samozrejme, prirovnáva hru k hudobnej kompozícii. Často hovorím, že moje hry sú tóny, ktoré môžete dobre zaspievať v mnohých jazykoch a mnohými spôsobmi, pokiaľ zachováte melódiu, ktorú som napísal.

Keď som začal písať pre divadlo, moje rokové tínedžerské obdobie bolo dávno preč. Už dlho je mojím obľúbeným skladateľom bezkonkurenčne Bach. 

„Nový Ibsen“, „Beckett 21. storočia“ – tak vás zvyknú nazývať, čo na jednej strane inšpiruje, ale na druhej určite aj vyrušuje. Napokon už v názve hry Niekto príde je obsiahnutá negácia Beckettovej hry Čakanie na Godota. Godota sa nikdy nedočkáme, váš Niekto naozaj príde. Ako by ste sa charakterizovali sám, kto je Jon Fosse ako dramatik?

Nechcem sa sám charakterizovať, to budú musieť urobiť druhí. Ale je to tak, keď som písal hru Niekto príde, ovplyvnil ma Beckett a veľmi som sa obával, že budem písať ako nejaký beckettovský epigón. Aby som sa tomu vyhol, do istej miery som sa voči Beckettovi vzbúril, a to aj negáciou jeho najznámejšej hry.

Koľko výnimočne dobrých textov dokáže autor za svoj život napísať, kým sa jeho talent vyčerpá? Sám ste počas dvadsiatich rokov napísali takmer štyridsať hier, čo je niečo neuveriteľné, lebo priemer sa pohybuje okolo čísla päť.

Všetky moje hry určite nemajú rovnakú kvalitu. To platí pre každého spisovateľa a myslím, že nezáleží na tom, koľko toho on alebo ona napísali. Jeden múdry starý literárny učenec raz povedal, že aj tí najlepší básnici svetovej literatúry napísali len okolo päť básní výnimočnej kvality. Myslím, že mal pravdu.

Ale nie je to tak neobvyklé, napísať veľa hier. Najväčší dramatik všetkých čias, Shakespeare, ich napísal okolo štyridsať. O Euripidovi sa vraví, že ich napísal deväťdesiat päť. Dokonca aj Beckett napísal okolo štyridsať hier, ak tam zahrnieme aj rozhlasové hry. Pirandello okolo štyridsať. A švédsky dramatik Lars Lorén, ktorý len nedávno zomrel, ich napísal viac než sto.

S Jonom Fossem sa rozprávala a z angličtiny preložila Zuzana Palenčíková