facebook Newsletter Kontakt

PETER BREINER A TRIANGO

PETER BREINER A TRIANGO

ONLINE PREDAJ

Nie sú žiadne termíny pre toto podujatie!

 

Triango je unikátny projekt známeho slovenského klaviristu, skladateľa a dirigenta Petra Breinera, fantastického jazzového huslistu Stana Palúcha a vzácne všestranného akordeonistu Borisa Lenka. Kmeňovým repertoárom tria je pôsobivá zmes tanga a jazzových improvizácií. Je výsledkom detailného výskumu a tvorivého vkladu, ktorým Triango obohacuje klasické kompozície bratov De Carovcov, Villolda, Gobbiho a Piazzollu. Triango prináša aj vlastné hudobné témy, majúc vždy na zreteli, že vášeň, nostalgia a melanchólia sú samotnou substanciou tanga. Najnovším hudobným projektom Trianga sú Slovenské tance – jazzové úpravy slovenských ľudových piesní. Slovenské tance sú v pôvodnej podobe vyše deväťdesiat minútovou orchestrálnou suitou šestnástich symfonických tancov, ktorú skomponoval Peter Breiner, inšpirujúc sa slovenskými ľudovými piesňami. Triango s hosťujúcim multiinštrumentalistom Milanom Rendošom uvádza ich skrátenú komornú jazzovú úpravu.

Triango má na svojom konte dva albumy (Triango – 2007, Pavian Records, Super Triango – 2011, First Impression Music), hosťovanie na festivaloch Pohoda, Bratislavské hudobné slávnosti, Bratislavské jazzové dni, Jazznica, Mikulášsky jazzový festival a niekoľko úspešných koncertných turné (Európa, USA).

 

Obsadenie:

Peter Breiner – klavír

Stano Palúch – husle

Boris Lenko – akordeón

Milan Rendoš, a. h. (Slovenské tance) – fujara, gajdica, píšťalky, kontrabas, ústna harmonika, drumbľa 


 

Peter Breiner o Slovenských tancoch:

"Myšlienka vytvoriť cyklus „národných“ orchestrálnych tancov sa vynorila, keď som pre London Symphony Orchestra aranžoval Brahmsove Uhorské tance a uvedomil som si, že v období romantizmu a bujnejúcich národných povedomí, či dokonca aj v priebehu 20. storočia sa takýto cyklus vyskytol v takmer každej krajine a nám zatiaľ chýba. Máme samozrejme Tance z Galanty, ale... Tak som ho napísal. Šestnásť pesničiek, prevažne z východného Slovenska, ako ja, je obohatených okrem symfonického zvuku aj prvkami súčasnej hudby a improvizácie. Využíva aj ľudové nástroje a troch sólistov (Stano Palúch, Boris Lenko, Milan Rendoš)."

 

 



VIZUÁL



ROZHOVORY


 

PETER BREINER / AKO VZNIKOL PROJEKT TRIANGO  

Tango sa do môjho života prepracovávalo postupne. Najprv to bolo niečo spojené s veselým Františkom Krištofom a tým pádom hudba, ktorá nepatrila do sféry mojich záujmov, ale skôr do relácie Hráme našim jubilantom, hneď po vete „vnúčik Milanko posiela starým rodičom vrúcny bozk“... Podobne ako tomu bolo s vínom, som sa po mnohých rokoch dozvedel, že mi nechutilo preto, že to vlastne nebolo ozajstné tango, ale taká divná slovenská odroda. Stolové bezguľové.

Keď som sa začal zoznamovať so skutočným argentínskym tangom a jeho variáciami z iných pivníc, zistil som, že je to úplne ojedinelý úkaz. Hudba, ktorá obsahuje vášeň v miere nepoznanej v akomkoľvek inom hudobnom druhu či žánri. Spočiatku som nemal šťastie na partnerov pri prezentácii, tak som hrával vačšinou sám. Malo to svoje výhody – bolo to veľmi ľahko prenosné a ženskú časť publika zbytočne nerozptyľovali nejakí talentovanejší kolegovia. Tango je doteraz jediným druhom hudby, ktorý zapôsobil na moje publikum tak, že sa tesne po koncerte dokonca uskutočnili veľmi priame erotické ponuky. Nebol to však jediný dôvod, pre ktorý som sa rozhodol, že je potrebné sa tangu venovať intenzívnejšie.

V tomto štádiu vstupuje do hry neúnavný organizátor slovenského hudobného života a môj dlhoročný priateľ, Vlado Godár. On ma upozornil na enfant terrible slovenskej hudby, Stanka Palúcha. Vôbec nie v súvislosti s tangom, ale v súvislosti s tým, že ako vždy, neomylne vytušil súvislosti, ktoré by nás dvoch mohli spájať. Pomerne živelný prístup k hudbe, láska k improvizácii, snaha o prienik žánrov a kultúr. Sadli sme si takmer okamžite a bolo len otázkou času, kedy sa vynorí nejaký projekt.

Vynoril sa. Na troskách predošlého, nie príliš úspečného pokusu o tango vo väčšom obsadení sa zrodila myšlienka obsadením malého, ale o to intenzívnejšieho pretavenia táng do menej obvyklej polohy, v ktorej bude cítiť okrem pôvodných vplyvov aj klasické školenie a jazzové sklony účastníkov. Po chvíli hrania vo dvojici sme mali pocit, že tomu stále niečo chýba a spomenul som si na akordeonistu, s ktorým sme nahrávali aj pôvodný projekt. Boris Lenko je ojedinelý akordeonista, pretože ako jeden z mála hráčov na tento nástroj ho neberie ani ako náboženstvo, ani ako najväčší úkaz hneď po zmiznutí Atlantídy. Dokonca sa ani neuráža pri starej, ale dobrej definícii gentlemana („gentleman je človek, ktorý vie hrať na akordeóne a nehrá“). Áno, všetci vieme, že by to mal byť bandoneón, ale vzhľadom k tomu, že pochádzame z Humenného, Kysúc a Oravy a nie z Buenos Aires, sme si povedali, že si dovolíme takúto malú licenciu. Okrem toho, skúste zohnať v Bratislave bandoneón a naučiť sa na ňom hrať!

Ďalší, veľmi zaujímavý kamienok do tangovej mozaiky je môj virtuálny priaznivec z Argentíny menom Mario Safier. Najprv mi napísal kvôli tomu, že sa mu páčilo moje podanie Mozartovho klavírneho koncertu (neviem iste, ale možno aj preto, že v improvizovanej kadencii sú náznaky tanga) a skúpil celý argentínsky náklad, aby ho podaroval všetkým svojim známym. Netrvalo dlho, kým sa naša virtuálna konverzácia obrátila k tangu a Mario mi začal úplne nezištne, len ako tangový fanatik, posielať historické nahrávky starých táng z argentínskeho rozhlasu aj s najrôznejšími informáciami. Tam je pôvod tých menej známych skladieb z nášho cédečka. Rád by som Mariovi predviedol, čo vlastne spôsobil, ale stratil sa mi, zmenil adresu a jednoducho sa vyparil. Vyzývam ho teda aj touto cestou, aby sa prihlásil, lebo jednak pre neho mám toto cédéčko a okrem toho potrebujem ďalšie dobré tipy na tangá. Budeme rozširovať repertoár, samozrejme. Zachvátilo nás to úplne.